Zjavne si ho nikto z hercov, štábu alebo neskôr z postprodukčného tímu nevšimol, nedal ho preč.

Fanúšikovia si to okamžite všimli a začali aj tvoriť zosmiešňujúce obrázky, aj kritizovať, keďže dej fiktívneho príbehu sa odohráva tisíce rokov pred tým, ako nejaký Starbucks vznikol.

A síce ten pohárik tvorcovia seriálu do dňa odtiaľ digitálne odstránili, bolo to stále dosť dlho na to, aby sa z úsmevnej situácie stal celosvetový virál.

Podľa medializovaných informácií vygenerovala kaviarenskému reťazcu viac ako 10 000 mediálnych výstupov a takmer 200 000 príspevkov na sociálnych sieťach v odhadovanej hodnote 2,3 miliardy dolárov.

Malo to len jediný malinký háčik.

Tá káva, ten pohárik na stole, neboli zo Starbucksu! 😊

Bol od nejakej malinkej kaviarne zo Severného Írska, ktorá sa nachádzala v blízkosti miesta natáčania seriálu.

Starbucks mal však takú silnú značku, že si to ľudia s ňou automaticky spojili, a získala tak „neprávom“ publicitu zadarmo.

Práve preto je pre predaje také extrémne dôležité „vlastniť“ kategóriu. Kupujete knihy? Martinus. Letenky? Pelikán. Počítače? Alza. Fitness potreby? Gymbeam. Sladký kolový bublinkový nápoj? Kofola.

Značky po celom svete každý jeden rok investujú miliardy dolárov len pre to, že dúfajú, že si obsadia miniatúrne, priam neexistujúce miestečko vo vašom mozgu.

Starbucks nemá ani náhodou najlepšiu kávu a je predražená.

Ale má silnú značku, najsilnejšie povedomie v kávovom segmente a širokú distribučnú sieť – viac ako 35 000 prevádzok po celom svete a 32 miliárd obrat. Práve preto z toho aj takto neprávom ťaží.

Veľmi mi to pripomína slepý test chutí, ktorý Pepsi Cola organizuje pravidelne, dodnes, už dlhých 48 rokov. Keď zákazníci nevidia, v ktorom pohári je naliata Cola a v ktorom Pepsi, chutí im s veľkým prehľadom viac Pepsi Cola. Ale keď na tie poháriky nalepili označenia, ktorý patrí komu, ľuďom ako zázrakom začala tá Coca-Cola chutiť viac.

Sami tiež isto kupujete holandské kakao, belgickú čokoládu, francúzske víno, talianske cestoviny, grécky šalát či české pivo.

Ja keď som pred rokmi spúšťal moju firmu tu na Slovensku, tak ma absolútne nikto nepoznal, nikto sa nechcel stretávať a nakupovať. Tak som začal všetkým klientom hovoriť: „Viete, my sme zo Škandinávie, tu sme ich lokálna pobočka.“ A zrazu to s tými stretkami išlo tak nejako ľahšie.

Takto vyzerali moje vizitky. Jedna bola zo Zoznamu, kde som pracoval predtým, klasická veľká obdĺžniková, a druhá bola tá švédska, ktorú som im dával.