Dnes mám pre vás perfektnú prípadovú štúdiu, vtipnú, pobavíte sa na cudzí účet. 🙂

Konkrétne na tom, čo sa stalo Pizza Hutu, keď sa snažili obmedzovať zákazníkov takými tými drobnými písmenkami dole pod čiarou, poznáte.

Keď otvorili svoje prvé reštaurácie v Číne, ešte v 90. rokoch, snažili sa nejako odlíšiť od všetkej tej nezdravej fastfoodovej a lacnej street foodovej konkurencie. V krajine sú také populárne všetky tie pouličné stánky s jedlom, že dokonca aj veľké zahraničné reťazce sa toľko nepokúšali zaujať cenou, ale predovšetkým čistotou, vysokým hygienickým štandardom a pohodlím, teda že to nebudete musieť jesť niekde na „stojáka“.

Skrátka, zdravý životný štýl tam bol čoraz viac trendy, nuž, presne tak sa chceli aj pozicionovať – ako kvalitná chutná zdravá alternatíva rýchleho občerstvenia.

A tak sieť pizzerií prišla s myšlienkou All You Can Eat (= zjedz, koľko vládzeš), teda že zaviedli švédske stoly na šaláty. Bol to perfektný nápad, ako byť iný, ako si zákazníci mohli ľahko ospravedlniť to superkalorické hlavné jedlo.

Veľmi podobne si vás dodnes kotvia všetky hypermarkety, keď vám ponúkajú hneď pri vchode čerstvé ovocie a zeleninu, ale čokoládu a čipsy až niekde na konci. Tam si ich skôr kúpite, lebo sa musíte odmeniť za všetky tie zdravé rozhodnutia, ktoré ste už spravili.

Akurát, že v tom čínskom Pizza Hute to bolo aj s jedným malým háčikom: do toho bufetu na ten šalátik ste mohli ísť len jedinýkrát. Takže to príliš „zjedz, koľko vládzeš“ nebolo, skôr „zjedz, koľko odnesieš“.

No a viete, ako to býva, keď ľuďom začnete dávať nejaké príkazy, pravidlá a obmedzenia: zobrali to ako výzvu! 🙂