Jeden z najpopulárnejších príspevkov, ktoré som uplynulý rok publikoval, je isto ten, ako sa snažím každý rok pomáhať a podporovať ľudí bez domova.

Pozrite si, keď už pre nič iné, tak aspoň ako ukážku, že v úplne všetkom sa dá vidieť téma, ktorú milujete, v mojom prípade content marketing. 😊

Ale iné som chcel. Ako to už býva, našli sa aj takí, ktorým sa to nepáčilo, ktorí so mnou nesúhlasili.

„Tých ľudí nikto nenúti spať pod holým nebom, môžu si za to sami!“

„Ja som sa jednému raz snažila pomôcť, ale oklamal ma, využil… Už nikdy viac.“

„Im to tak vyhovuje, sú to ožrani, fuj.“

Nepochybujem, že ste sa už stretli s takýmito názormi tiež. Kto vie, možno si to aj sami myslíte, nikomu to nemám za zlé.

Ale práve tento moment mi pripomenul článok, ktorý mám už roky odložený, ktorého pointu si budem pamätať, kým budem žiť. A počnúc dnešným dňom hádam inšpiruje aj Vás.

Je od Elenky Akácsovej, šéfredaktorky časopisu TV OKO/SVET. S Elou sme sa kedysi snažili rozbehnúť online magazín vo veľkom korporáte. V takom tom, kde na každé rozhodnutie potrebujete 15 podpisov, kde sa po „drobných pripomienkach“ aj zo super nápadov stali latríny bez diery na sedadle. 😊

Nasledovný text uverejňujem s jej súhlasom:

Najhoršia však pre mňa bola korporátna mentalita „čo ťa nepáli, nehas.“ Keď som chcela vyplácať honoráre, musela som to riešiť s právnym, ekonomickým, aj nákupným oddelením. V tom poslednom sedela referentka, ktorá rozumela nákupu serverov, limuzín, upratovacích služieb, ale nie autorskému zákonu. Nebola nadšená, ale zvládli sme to.

Asi o mesiac mi volala, lebo potrebovala poradiť s autorskou zmluvou pre iné oddelenie. Už počas dlhého telefonátu na mňa kolega nesúhlasne pozeral a šepkal: „To nie je tvoja robota! Na čo jej to vysvetľuješ? Nech si to zistí sama!“

Dotelefonovala som a odvetila: „Prečo by som jej nepomohla, keď to už mám raz naštudované? To, čo mne trvalo jeden telefonát, by ona prácne robila týždeň.“

Pochopil až časom, lebo odvtedy sme s nákupným oddelením vybavili rýchlo aj to, čo sa pre iných ťahalo mesiace. Keď som po piatich rokoch odchádzala, bol už kolega celkom nakazený a aj on kdekomu mimo svojej kompetencie pomáhal.

Maxim E. Matkin vo svoje knihe Mexická vlna napísal: „Láska je ako mexická vlna. Musíte ju odoslať a dúfať, že sa cestou okolo štadióna nestratí. Že nezmizne. Že časť citu pošlú iní ľudia ďalej a že časom dorazí až k vám. Občas to trvá, ale tak to už chodí. Máločo prebieha predvídateľne.“

Predpokladám, že to nemyslel ako metaforu na lásku mileneckú, ale na lásku ako takú. Láskavosť, slušnosť, ľudskosť. Pevne verím a celý život sa toho držím, že takto to naozaj funguje. Nie priamo ja tebe ty mne, ale tak mexicky, okolo celého štadióna.

Podľa maďarského vedca Tamasa Vicseka, ktorý fungovanie mexickej vlny v roku 2002 podrobne zanalyzoval, na to, aby sa úspešne spustila na mnohotisícovom štadióne, stačí len 20 až 30 ľudí, ktorí sa navzájom poznajú a zosynchronizujú svoj výskok.

Vyskakujme a ostatní sa už pridajú. Začať môžeme tam, kde práve sedíme.

Koniec citácie.

Je ironické, že sama Elenka je názorovo skôr z tej kategórie ľudí, ktorú som citoval vyššie. Ale tento článok písala pre časopis Nota Bene, kam do dnešného dňa svojimi textami pro bono prispieva. 😊

Do nového roku a celého života Vám vrelo odporúčam to isté. Pomáhajte, ako len pomôcť dokážete. Istotne sa Vám to vráti.