Bola chladná noc, 13. marca 1964, 3.15 h ráno.

Barmanka Catherine Genovese zatvorila svoj podnik v New Yorku a išla po nočnej domov. Zaparkovala len 30 metrov od dverí svojho domu. Kúsok, ale stále dosť na to, aby k nej zozadu priskočil Winston Moseley, otec troch detí a sériový vrah, ktorý neznášal ženy.

Catherine utekala a kričala o pomoc, ale Moseley ju chytil a bodol 2x do chrbta. Jeden zo susedov výkrik počul a keď zakričal, nech ju nechá tak, Moseley utiekol.

O pár týždňov neskôr o vražde písal na titulnej stránke ešte aj New York Times a stala sa inšpiráciou pre množstvo vedeckých štúdií.

Nie že by to nebolo smutné, ale len v roku 1963 v meste zabili ďalších 547 ľudí a nepísalo sa o drvivej väčšine z nich.

Tak čím bol tento prípad unikátny?

No lebo ten akt samotný, výkriky a prosby o pomoc počulo približne tucet susedov, ale nikto nepomohol. Našli sa dvaja, ktorí zavolali na políciu, ale tá tomu nedala patričnú dôležitosť (v tom čase ešte tiesňová linka 911 neexistovala).

Všetci sa spoliehali, že to urobí niekto iný. Prípadne, že len mladý párik si vyznáva lásku, alebo rozkokošení študenti sa vracajú z krčmy, alebo nejakí opilci sa hádajú.

Skrátka, nikto nechodil, a tak sa Moseley pokojne vrátil, ženu znova bodol, znásilnil a okradol.

Sanitka a prvá pomoc prišla až o hodinu neskôr, o 4.15 h. Genovese zomrela pri prevoze do nemocnice.

Odborne sa tomuto javu vraví efekt prizerajúceho a zjednodušene povedané znamená, že vám skôr pomôžu v tmavej opustenej uličke ako na veľkom námestí plnom ľudí (veď on je isto len opitý, čo sa tu váľa, ožran jeden!).

Catherine nikto nepomohol, nie preto, že by bolo málo svedkov, ale práve preto, že bolo tak veľa svedkov.

Odborníci preto radia, aby ste pri verejných výzvach boli vždy adresní. Lebo keď nebudete, tak sa všetci budú spoliehať na druhých. Ako keď sa v skupine nedohodnete, kto si zoberie tú úlohu na zodpovednosť, a tým pádom ju neurobí nikto. 😊

Napríklad počas Prvej svetovej vojny, keď zúfalo chýbali britskej armáde vojaci, vtedajší minister vojny Lord Kitchener na vás priamo pozeral, ukazoval prstom a vravel „Tvoja krajina ťa potrebuje.“