Z pohľadu komunikácie ma na súčasnom ukrajinskom konflikte ohromujú tri veci.

Tou prvou je, akú extrémne dôležitú úlohu zohrávajú informácie a ich rýchlosť.

Keď pred 60 rokmi, uprostred Studenej vojny, stál svet na prahu sebazničenia, ľudia v USA sa o vývoji konfliktu dozvedali s niekoľkodňovým oneskorením, obyvatelia Sovietskeho zväzu o ňom nevedeli vôbec (vláda zakázala médiám o kríze informovať).

Ba čo viac. Rusi boli schopní na Kubu potajomky prepraviť celý svoj obrovský arzenál bez toho, že by si to Američania všimli. Vojaci boli prepravovaní aj ako turisti na výletných lodiach, jadrové zbrane boli pašované ako poľnohospodárske stroje pod veľkou kopou olova, aby sa vyhli detekcii meračmi rádioaktivity. Nakoniec trvalo USA viac ako štyri mesiace, kým konečne zistili, o čo ide.

No a dnes?

Dnes vďaka médiám, sociálnym sieťam a dronom môžete ešte aj jednotlivé prestrelky sledovať priam naživo, sekundu po sekunde, akoby to bol nejaký futbalový zápas.

O takej rýchlosti sa nám ešte nedávno ani nesnívalo.

Tou druhou vecou je, že KAŽDÝ sa môže zapojiť, KAŽDÝ môže pomôcť čo najskôr konflikt ukončiť.

Od satelitných záberov až po TikTok videá, ľudia z celého sveta označujú pohyb každého jedného tanku, nákladiaka a konvoja, ktoré potom na mapách vidíte aj ako „dopravnú zápchu“.

Pivovary vyrábajú Molotovove koktaily, hackeri z celého sveta hackujú, stovky medzinárodných spoločností rušia svoje obchodné spojenia, ľudia si kupujú virtuálne ubytovanie cez Airbnb na Ukrajine, ešte aj poľské mamičky nechávajú na staniciach opustené kočíky, nech si mamičky-utečenkyne zoberú.